Animal Club

Poznámka: Pri čítaní tohto článku som veľmi veľmi  plakala. Psíkovia sa stanú oporou, a potom, ich ako handru vyhodíte. Prosím, rozširujte tento článok ďalej a ďalej, pretože milióny psíkov trpia len tak, pre nič, za nič.

Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím najväčším miláčikom a napriek mnohým rozkusaným veciam som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu. Moja výchova nebola až taká ťažká, vždy som Ťa rešpektovala. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali a šantili sme spolu na lúke. Driemala som pri tvojej posteli, keď som čakala na tvoj príchod zo školy aby sme sa šli vyšantiť na lúku. Neskôr si začal navštevovať útulok a ja som bola na teba pyšná a vravela som si „ To je môj pán, má veľké srdce - stará sa aj o opustené psy“ Čakávala som na teba trpezlivo, pokým si sa z útulku vrátil. Vždy som Ťa utešovala, keď si bol sklamaný, nikdy som ti nevyčítala že občas si bol v útulku dlhšie ako doma so mnou, nadšene vítala tvoj príchod domov. Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný a keď si smútil snažila som sa Ťa utešiť. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si im ukázal svoju peknú kľúčenku kde sme spolu keď sme boli malí a rozprával si im o mne príbehy. V posledných čase si hovoril „ áno“ a začal si rozprávať práve o útulku. Potom si si v útulku našiel sučku ktorej si sa viac venoval ale vždy si vravieval „ Ja moju Peggynku už mám veľmi dlho a nevymenil by som ju ani za celý útulok“ Postupne však sa stala viac tvojím psom ako ja. Keď si ju adoptovali ty si plakal a ja som Ťa opäť utešovala. Postupne sa všetko zmenilo: prestal si chodiť do útulku a začal si chodievať von s kamošmi, vždy keď si vychádzal von dverami pozrela som sa na teba so spýtavým pohľadom ale ty si vyšiel von dverami bezo mňa, hanbil si sa ukázať pred nimi so starým „pudlom“ a venčil si ma iba za panelákom. V poslednej dobe som začala starnúť a stalo sa mi že som sa Ti vyšpinila na koberec v tvoje izbe a ty si sa rozhodol. Deň predtým si nečakane navštívil útulok aby si sa dohodol s tetou. Nasledujúci deň sme odbočili k lúkam bola som vzrušená z cesty – myslela som si že sa opäť všetko vrátilo do starých koľají, kým sme prišli k psiemu útulku. Bolo tam cítiť psy, ktoré mali v minulosti zlomené srdcia ale teraz sa liečili detskou láskou. Posledný raz si sa porozprával s tetou a povedal si mi : "Viem, ako to tu chodí budeš sa tu mať dobre Peggy a možno si Ťa niekto adoptuje." Pokrčil ramenom a venovali mi posledný pohľad. Poznal si reálnosť umiestnenia psa v mojom veku. A ja som už mala starosť že Ťa už nikdy neuvidím. Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu. Ponáhľal si sa lebo Ťa čakali tvoji kamoši. Keď si odišiel, dievčatá pokrútili hlavami a slzy sa im hrnuli do očí. Povedali že ak si ma naozaj ľúbil mal si sa o mňa ako o starú postarať . Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich čas dovolí ale stále to nie je ono. Kŕmia nás kvalitným krmivom, ale moja chuť k jedlu bez toľkej lásky ako som mala slabne. Vždy vyskočím a ponáhľam sa k mriežke vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho koterca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfam, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. No uvedomujem si , že o upútanie pozornosti nemôžem súperiť so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúc si svoju budúcnosť, čakám v najvzdialenejšom kúte našej klietky o ktorú sa delím so psíkom Buddym ktorý mal podobný osud ako ja, pokým ma deti nevezmú aspoň na krátku prechádzku. Oblizujem im skrehnuté ruky rovnako, ako som zvykla tiež pred rokmi tebe. Už pomaly strácam nádej že ešte niekedy budeme spolu. A tak čakám na ľudí ktorý si ma adoptujú a ja pôjdem na lepšie miesto, kde ma budú minimálne spolovice tak milovať ako si ma miloval ty. Moja prosba bola vyslyšaná a sen sa stal skutočnosťou, na začiatku som tomu ani neverila. Prišla pani, kľakla si pred moju voliéru a pohladkala ma. Potom ma deti vybrali z klietky a ona ma vzala do teplého náručia. Našla som nový domov! Po čase som však zistila že tento nový domov nie je ani zďaleka taký dokonalý aký si mi dal ty, drahý pane. Preto som v tej chvíli nemyslela na nič iba na to že musím ujsť a vrátiť sa domov. Vybehla som z domu, márne za mnou volala, moje srdce bilo nedočkavosťou, že Ťa môj pane opäť uvidím. Utekala som ako o život a v tej chvíli som si ani neuvedomovala že som v centre mesta, moja nová majiteľka stále za mnou bežala. No v tom momente, ako som prechádzala po ceste do mňa v plnej rýchlosti vletelo auto a bol koniec. Moja citlivá psia dušička v tej chvíli opúšťala bezvládne telíčko a odchádzala na lepšie miesto na miesto plné lásky a svetla, tak vzdialené od Zeme. Možno stačilo tak málo, trochu lásky, citu a porozumenia a ja som ešte mohla žiť, keby si sa ma nikdy nevzdal. Teraz mi je ľúto tej ženy s pocitom viny si večer líha spať. Moje posledné, hoci vo psej reči nezrozumiteľné slová „ Ako si mohol ?!“ nepatrili jej, lebo ona sa ma do poslednej chvíli snažila zachrániť ale teba môj milovaný pane, na teba som v tej chvíli myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť ako ja.